Dlho, dlho som váhal, či sa vôbec mám pustiť do tejto témy. No akosi
pomaly, postupne som kládol myšlienku za myšlienkou a nakoniec vznikol
tento príspevok. No a potom nastala dilema, či ho vôbec mám uverejniť. Nuž,
a ako čítate, tak príspevok je na svete. V tomto momente samozrejme
ešte neviete, aký bude ďalší obsah, o čom píšem, o čo sa chcem s vami
podeliť. No priznám sa, že už teraz si dovolím vysloviť prognózu, čo ma čaká,
aké môžu byť konzekvencie. Pravdepodobne naštartujem svoju „sebalikvidáciu“,
čaká ma paľba zo strany oponentov, odsúdenie, lynč. A bude tomu tak najmä
z toho dôvodu, čo si osobne myslím, že pichnem nie do osieho hniezda,
stúpim niekomu na otlak. Bude tomu tak preto, lebo sa dotknem tvrdého tabu,
odkryjem, poukážem na tieň kohokoľvek, kto sa bude cítiť mnou nepekne
zasiahnutý.
Zmieňujem sa o tabu. Termín tabu, sa vzťahuje k niečomu, čo je
nedotknuteľné, z morálneho a spoločenského hľadiska utajované, nesmie
sa o tom hovoriť, niečo, čo sa často často démonizuje. Napríklad téma sex
zvykla bývať veľkým tabu pre malé deti. Tabu bolo, a možno aj je, hovoriť
v partnerskom vzťahu o minulosti, o predchádzajúcich vzťahoch
a podobne. Nedávno som si náhodou na YouTube vypočul rozhovor herečky pani
Holubovej o tom, ako sa „tabulizovala“ téma menopauzy. A určite
takýchto podobných tabu tém môžeme nájsť oveľa viac. K práve prečítaným
riadkom len krátka poznámka. Určite má každý z nás svoje autonómne tabu. Toto
tabu patrí len a len nám. Je to len a len naše tajomstvo, pri ktorom
môžeme tak trochu a hlavne neškodne „klamať“. Veď, keď sa vás niekto
opýta, kedy ste naposledy masturbovali, či ste plakali pri pochovávaní
filmového Winnetoua, prípadne ste chceli niekoho za volantom trochu „prizabiť“,
tak je to na vás ako odpoviete. A určite tieto tabu témy v žiadnom
prípade neohrozia vašu karmu a nedôjde k nejakému nešťastiu
z titulu „neodtabulizovania“ danej témy.
Ja by som chcel však otvoriť (Pandorinu skrinku) tému z iného
súdka, tému zo športu a to vrcholového športu. Dovolím si parafrázovať
myšlienky Dr. Jana Hnízdila, ktorý sa pohyboval vo vrcholovom športe dlhé roky,
pôsobil v profitíme NAVIGARE počas Giro d´Italia ako fyzioterapeut a v súčasnosti patrí
k reprezentantom komplexnej psychosomatickej medicíny.
Súčasný vrcholový šport sa bez dopingu neobíde. Vrcholné, špičkové
výkony už boli dosiahnuté a športovci fyziologicky už ďalej ísť nedokážu.
Avšak sponzori, médiá či spoločnosť ich neustále ženú ísť vyššie, rýchlejšie a silnejšie,
ako to na konci 19. storočia vyslovil barón Pierre de Coubertin. Lenže športový
ľudský potenciál nie je nevyčerpateľný. Úloha byť ešte rýchlejší či silnejší sa
stáva už takmer nesplniteľnou, no je tu všade prítomný tlak sponzorov, spoločenský
dopyt, ktorý potrebuje stále viac a viac a športovec je „dotlačený“
siahnuť po dopingu, aby teda „vyhovel“. A tu vstupuje do veľkej hry
medicína v službách športového biznisu. A my sa stretávame
s absurdnosťou, kde tá istá spoločnosť, ktorá investuje obrovské financie
do boja proti dopingu, športovca do dopingu tlačí. Sme svedkami naháňačky, kedy
antidopingové organizácie a výrobcovia dopingových látok „súperia“
o svoje body pod vlajkou protirečenia – čistý vrcholový šport!
Zakladateľ novodobých olympijských hier to v roku 1896 myslel
dobre. Chcel rozvoj športu ako kompenzáciu a zušľachtenie zdravého
kapitalizmu. No stalo sa vlastne to, že kapitalizmus vytuneloval šport
v mene vyšších ziskov a tým nadľudských výkonov. Vrcholový šport
nikdy nebude cesta ku zdraviu (prípad českých desaťbojárov z MS
v Helsinkách 2005 a glukózovej infúzie pred záverečnou 1500-kou).
Šport a zdravie sú atribúty rekreačného športu, ktorý sa robí pre potešenie
a nie pre výkon.
Dr. Hnízdil si myslí, že boj proti dopingu je snaha udržať ilúziu,
udržať systém, ktorý je neudržateľný. Pokiaľ by sme chceli vykynožiť doping
úplne, tak by sa zlikvidoval vrcholový šport. A to dokopy nejde. Nemôžeme
chcieť, aby bol vrcholový šport súčasne čistý. Spoločnosť si musí vybrať. Ak
chceme vrcholový šport, tak sa musíme zmieriť s tým, že nebude čistý.
A naopak, ak chceme čistý šport, tak sa musíme zmieriť s tým, že
nebude vrcholový. Vrcholový šport je odrazom spoločnosti. Dr. Hnízdil si myslí,
že by mohol nastať čas samotnej legalizácie dopingu. Pokrytecké divadlo by sa
malo skončiť. No antidopingové inštitúcie to samy od seba neurobia. Sú súčasťou
problému-systému vrcholového športu. Živí ich boj za čistotu športu a nie
jej dosiahnutie. Keby priznali márnosť tohto boja, tak by vlastne prišli
o obživu. Proficyklisti povinne odvádzajú peniaze na antidopingový program
a súčasne istú časť financií dávajú na oddielový dopingový program. Toto medicínsky
nazýva Dr. Hnízdil schizofréniou a na ilustráciu zvykne spomínať situácie,
kedy cyklisti po skončení etapy nakráčajú do izieb, kde na nich čakajú stojany
s vnútrožilovou výživou, megadávky vitamínov či hormón kortikotropín.
Ilustračne, aby si urobil obraz každý, spomeniem dve športovo-ideové
mustry ako sa staval štát k športu v ČSSR počas zlatej športovej éry
v 70-tych a v začiatku 80-tych rokoch minulého storočia.
Ø Racionálna aplikácia anabolík prispeje
k politickej propagácii športu v socialistickom štáte
a k upevneniu prestíže republiky
Ø Len málokedy sa stalo, že sa nepodarilo urobiť
prestávku v dopingu včas tak, aby na súťaž vycestoval športovec pozitívny
Nie je tajomstvom, že šlo napríklad o ľahkú atletiku či vzpieranie, kde
sme patrili v tej dobe k svetovej špičke. Boli však aj „odstrašujúce
príklady“, boli aj dopingovo pozitívni socialistickí športovci (Šilhavá alebo
Machura), ktorých prípad len manifestoval „Hnízdilovskú schizofréniu“.
Toto sú fakty, takto sa štát „staral“ o šport. Samozrejme, že túto
realitu si pravdepodobne budú pamätať len súčasní 50-nici a tí skôr
narodení. Čo však môžu vedieť, tušiť aj ostatní, ktorí sú aspoň trochu
„športovo edukovaní“ je skutočnosť, že sa isté veci, praktiky zo športu určite
nevytratili, naopak, môžu byť sofistikovanejšie, prepracovanejšie, údernejšie.
Nebudem alibisticko-sebazáchovne menovať
to, čo mám na mysli, aby som u niekoho nevyvolal ihneď „lynčovaciu“ reakciu.
Viem však, že viete, o čom hovorím. No a keďže som „odkojený“
kulturistikou a fitness, tak, samozrejme, sa obtriem práve o tieto
fenomény.
Skôr však krátka exkurzia. Súťaž krásy, voľba Miss. Je množstvo krásnych
mladých dievčat, ktoré by mohli mať potenciál zúčastniť sa súťaže krásy. Prihlásia
sa, budú vybraté a čo sa stane?! Príde samotná súťaž, ktorá sa okrem
kariéry najlepších missiek robí hlavne pre oko diváka. Divák musí dostať
EMOCIONÁLNY ZÁŽITOK. Preto sa misskám venuje pred a počas samotnej súťaže
toľká „dizajnová“ pozornosť, aby divák dostal zaslúžený EMOCIONÁLNY ZÁŽITOK.
Formula 1, samotný seriál eventov, tuning, vylepšované schopnosti
motorov, dizajn, prídavné podujatia, rýchlosť, očakávané riziká. Viete si
predstaviť, keby „stále“ vyzeral Formula podnik ako pred X rokmi. Kde by bol
EMOCIONÁLNY ZÁŽITOK?
Obdobne to môžeme povedať aj rôznych iných športoch, kde sa hranice
možností výkonu a súčasne športového zážitku neustále posúvajú
v duchu olympijského hesla – vyššie, rýchlejšie a silnejšie. Možno sa
vám zdá, že v týchto mojich slovách teraz cítiť nádych akejsi irónie. No
realita je taká, že emocionálny zážitok a emocionálny prah z podujatia
kedysi mali iné parametre. V súčasnosti by sme si asi ťažko užili eventy
z pred X rokov, či už Preteky mieru v cyklistike, zápas
o šampióna v boxe, zimné zjazdové disciplíny, možno aj náročnosť
gymnastických zostáv. Alebo taký hokej v 40-tych, 50-tych rokoch 20.
storočia by možno súčasný fanúšik trávil v bufete a cez prestávku by
šiel na toaletu, nakoľko EMOCIONÁLNY ZÁŽITOK zo športového predstavenia by ani
inú reakciu nevyvolal. Samozrejme, pre našich otcov či starých otcov to bol
emocionálny Olymp.
Poďme však späť k „mojej“ kulturistike. Pre „zasvätených“ by nemal byť
problém uvedomiť si a prípadne porovnať športovú, zážitkovú úroveň
vrcholového bodybuildingu a neskôr aj fitness, z rokov 50, 60,70-tych
a súčasnosti. Pozrite sa na prvú Ms. Olympia žien v roku 1980, Rachel
McLish, a zrejme si poviete, že by jej kľudne mohla konkurovať dnešná „vymakaná“ plážovka. Určite mohla. To by
možno platilo aj o Steve Reevesovi, víťazovi Mr.Universe v roku 1950. Stále
ho zasvätení považujú sa za kráľa estetiky, krásy tela, proporcií, harmónie. No
jemu podobných „klonov“ (myslím to v dobrom) nájdeme aj dnes na rôznych
fitness mužských podnikoch, s ktorými sa akoby roztrhlo vrece. No existuje
tu aj tá „naozajstná“, súčasná, vrcholová a miestami aj s prívlastkom
– neuverite brutálna – kulturistika mužov a žien. Asi len zainteresovaný
aktér, rozhodca, fanúšik či fajnšmeker vie povedať, o čom to naozaj je.
Ten skutočný, výkonnostne športový, vrcholný zážitok súčasnému fanúšikovi vie
ponúknuť len podnik, kde sa zatajuje pri pohľade na aktérov dych, padá sánka,
strieľajú emócie. Toto sa možno dialo aj fanúšikom v oných rokoch éry
Reevesa resp. McLishovej. No emocionálny prah sa raketovo posunul aj
v bodybuildingu. Nezainteresovaní (takto som pekne pomenoval odporcov
kulturistiky, kritikov, neprajníkov alebo moderne povedané hejterov) zrejme
nechápu (a ani sa im netreba čudovať) o čom kulturistický podnik je, čo je
podstatou súťaženia, čo robí víťaza víťazom, aké sú súťažno-hodnotiace kritériá
a pod. Jasne, predsa nemôže každý rozumieť všetkému (no keď nerozumiem,
tak sa aspoň nestarám) a nemôže každého baviť všetko, mať zo všetkého
EMOCIONÁLNY ZÁŽITOK. Nemôže každý rozumieť filmom Woody Allena či majstrovstvám
sveta v love rýb udicou na umelú mušku. Pri ich sledovaní sa im nedostaví
EMOCIONÁLNY ZÁŽITOK. Športovo-hodnotiace fenomény v bodybuildingu mužov
a žien sú – objem, symetria, hustota, tvrdosť, vaskularita ale aj kompletná
športovo-osobnostná emócia, ktorú v nás, či už ako rozhodcu alebo diváka,
vyvolá vystúpenie súťažiaceho v kulturistike. Nuž a hranice
výkonnosti aj v súťažnom vrcholovom bodybuildingu sa pravdepodobne budú
(musia) posúvať. Otázka je, dokedy. V kulturistike rovnako platia
„Hnízdilove“ postrehy zo zákulisia vrcholového športu. Kulturistické
„olympijské“ krédo bude stále platiť– väčšie, tvrdšie, hustejšie či
žilnatejšie, a s tým spojený čoraz väčší a väčší športový EMOCIONÁLNY
ZÁŽITOK. Šport, športový zážitok je v prípade kulturistiky tak trochu
ojedinelý fenomén. Definícií športu je niekoľko. Jedna z nich hovorí, že šport je realizovaná (prostredníctvom tzv. pravidiel) forma
fyzickej aktivity alebo zručnosti, ktorej účelom je snaha rekreovať sa: pre
súťaženie, pre vlastné potešenie, pre dosiahnutie dokonalosti, pre vývoj
zručnosti alebo pre akúkoľvek kombináciu týchto cieľov. A čo hlavne platí pre samotné športové
zápolenie, pre športových súperov? Je to mnoho premenných, ktoré robia športovú
súťaž krásnou, zážitkovou, nepredvídanou, plnou prekvapení. V tenise môže
zvíťaziť nenasadený, vo futbale prekvapí papierovo slabší prípadne vám
nenastúpi súper a vyhráte bez boja. No v kulturistike nemôžete súpera
zaskočiť taktikou, zvoliť neočakávanú víťaznú stratégiu, nemôžete „vybuchnúť“,
prekvapiť či sklamať ad hoc, uhrať remízu, nemôže zvíťaziť outsider …. Prosto
na súťaž, pódium prídete buď ako víťaz alebo porazený. A aká teda
kulturistika je?
Ø
Ako
športový fenomén predstavuje akýsi štát v štáte
Ø
Steroidy
samotné z nikoho neurobia šampióna kulturistického Olympu, no bez
steroidov sa kráľom nestanete
Ø
Kulturistická
príprava a tréning patria k tým najtvrdším a disciplínu najviac
potrebujúcim disciplínam
Ø
Kulturistická
súťaž sa rozhoduje hlboko v čase pred samotnou súťažou, než na súťažnom pódiu
Ø
Kulturistika
nie je o svetových rekordoch
Ø
Kulturistika
je impresívna podívaná (český výraz sa mi tam veľmi hodil), je to úžasný
emocionálny zážitok, atrakcia, kde sa divákovi tají dych
A práve pre tieto, špecifické, športovo-súťažné a hodnotiace
atribúty, kulturistika kráča svojou cestou, so svojimi nemennými premennými?!
Nechajme ju preto ísť!!